KEĎ VÍŤAZÍ STRACH
TV Oko, 20.2.2003

Keď sa správa objavila v médiách, každej piatej žene zovrelo srdce. Nabudúce možno neunikne ona. A potom sa pridali ďalšie správy. Dana Kontrová už v novembri polícii nahlásila, že sa jej muž vyhráža smrťou a zastrelením detí. O desať dní však prišla aj s mužom a trestné oznámenie chcela odvolať. Policajt zápisnicu o trestnom oznámení založil a prípad ďalej nevyšetroval.
Ráno pred tragédiou to skúsila na polícii znova. Bezvýsledne. Dvoch policajtov to stálo miesto, dve deti život.

Čierna kronika z jedného týždňa
Na operačnom stole skončila 32-ročná žena, ktorú v Poprade pobodal o osem rokov starší druh. Opitého ho zadržali.
Zadržali aj 50-ročného muža z obce Raková, ktorý od manželky požadoval, aby mu vrátila 500 korún, ktoré mu údajne zobrala. Vyhrážal sa, že ak tak neurobí, rozseká jej sekerou hlavu. Žena si v obave o život bežala požičať k susedom a peniaze mu dala. O deň neskôr sa situácia opakovala. Manželke a dcére sa s propán-butánovou fľašou v ruke vyhrážal, že ich obe vyhodí do vzduchu. Ženám sa podarilo cez okno ujsť.
V Kežmarku 25-ročný manžel bíjal a kopal svoju 21-ročnú ženu už od marca. Vyhrážal sa jej, že ju zabije a niekoľkokrát ju donútil k pohlavnému styku proti jej vôli. S bratom a dieťaťom ju zamkol v byte, odišiel a pustil ich až na druhý deň.
V Kráľovskom Chlmci obvinili 42-ročného muža, ktorý manželku neustále bil, až keď jej sekerou zaťal do nohy.
Nezamestnaný inžinier z Banskej Bystrice rok napádal pod vplyvom alkoholu verbálne aj fyzicky manželku. Vyhrážal sa jej zabitím a zo zranení sa liečila šesť týždňov. Dcéry, ktoré sa snažili matku brániť, napadol tiež.
Dôchodcovia z Trebišova sa ukrývali pred synom, ktorý ich týral. Podali naňho trestné oznámenie, ktoré o deň stiahli.
Tieto prípady sa stali v rozmedzí jedného týždňa na prelome januára a februára.

Za dverami bytu
Jedinou dobrou správou je, že po rokoch mlčania aj Slovensko priznalo, že domáce násilie nepatrí za zatvorené dvere, že nie je súkromnou vecou a "len" hádkou v rodine, ale trestným činom.
Názor, že sa násilie v rodine týka len nižších sociálnych vrstiev, je neopodstatneným mýtom. Postihuje rodiny na celom Slovensku, ženy v každom veku, každého vzdelania a v každej sociálnej situácii.
A najnebezpečnejší je pre ženu a deti vlastný byt. Vytvára ilúziu pokoja a domova, ale najviac útokov hrozí práve za jeho dverami.

Každá piata
Údery, vzdychy, paneláková chodba, susedia otvárajú dvere a počúvajú. Potom ich pomaly zatvoria. Nič nevideli, nič nepočuli. Spot sa končí slovami: Každá piata žena je týraná. Poznáme ju?
V televízii a rozhlase práve vrcholí druhá fáza kampane Piata žena. O dlho tabuizovanom probléme sa u nás začalo nahlas a verejne hovoriť prvý raz vlani.
Dnes už funguje niekoľko azylových domov pre týrané ženy, linka pomoci, vlani sa podarilo zmeniť zákony, aby násilníci mohli byť potrestaní.
"Každé zverejnenie čísiel na linku pomoci a zintenzívnenie mediálnej kampane okamžite výrazne zvyšuje počet telefonátov na linku pomoci," hovorí Katarína Farkašová, riaditeľka Aliancie žien Slovenska.

Čo je nové
Od októbra minulého roku platí nový paragraf trestného zákona, ktorý konečne definuje domáce násilie. Súd môže tomu, kto týra blízku osobu, vymerať až dvojnásobne vyšší trest, ako keď sa násilia dopustí na cudzej osobe. Vinníkovi hrozí trest od 12 do 15 rokov alebo až výnimočný trest.
A trestné oznámenie sa nedá odvolať. Obeť už nemusí súhlasiť s trestným stíhaním a oznámenie môže podať aj cudzia osoba. Polícia má povinnosť prípad vyšetriť.
Doteraz, ak sa obeť aj odhodlala prísť na políciu a podala oznámenie, rýchlo ho prišla stiahnuť. Podľa odborníkov, ktorí pracujú s týranými ženami, je to ľahko pochopiteľné. "Zvíťazí strach pred násilníkom. Žena roky počúva, že ak sa odváži čokoľvek urobiť, uvidí. Ide jej o život," hovorí Katarína Farkašová.
Súd tiež môže dočasne zakázať násilníkovi vstup do domu alebo bytu, aj keď je jeho spolumajiteľom, a zakázať priblížiť sa k obeti na menej ako 5 metrov. Cieľom je dosiahnuť, aby pred násilím neutekali z domu ženy a deti, ale aby odchádzal násilník.

Od zákonu k realite
Ale zákon ešte nie je život. Policajti a lekári, ktorí by mali k týraniu pristupovať aspoň profesionálne, ak nie chápavo a citlivo, sa zodpovednosti vyhýbajú. Ukázala to aj tragédia v Tušiciach. Že o miesto prišli dvaja policajti, lebo neurobili, čo mali, už v tomto prípade nepomôže.
"Pripravujeme školenia policajtov, budú sa meniť aj učebné texty policajných škôl. Problém domáceho násilia rezonuje aj v policajnom zbore. Policajti sa musia naučiť postupovať podľa novej legislatívy," hovorí riaditeľ odboru poriadkovej polície Prezídia policajného zboru Peter Šmid.
Nakoľko nový zákon pomohol, sa ešte nedá posúdiť. Organizácie, ktoré sa zaoberajú pomocou týraným ženám predpokladajú, že to budú jasnejšie tušiť o niekoľko mesiacov.
Už dnes sú však zrejmé isté medzery. Napríklad polícia môže násilníka zadržať na 24 hodín, súdy musia do 7 dní rozhodnúť a vydať predbežné opatrenie, ktorým sa mu zamedzí vstup do domu, prípadne rozhodne o vzatí do väzby. Ak by súd rozhodol nie o 7 dní, ale hneď v prvý deň podania, teda do 48 hodín, násilník sa už domov nesmie vrátiť. V praxi však rozhodnutie súdu chvíľu trvá. Ak však počas tých niekoľkých dní žena nemá kam ísť, môže dôjsť k tragédii.
"Tu ešte vidíme potrebu zmien zákona, na novele zákona pracujeme ďalej," hovorí Farkašová.

Čo robiť, ak viete o trestnom čine domáceho násilia
Podať trestné oznámenie na polícii môže sama obeť, ale aj iná osoba. Na to, aby súd mohol vydať predbežné opatrenie o zamedzení styku násilníka s obeťou, je treba mať dôkazy - správu od lekára o tom, že bola žena alebo dieťa zbité alebo inak týrané, psychologický posudok, že dieťa trpí syndrómom týraného dieťaťa, policajnú správu, svedecké výpovede... Dôležitý je akýkoľvek dôkaz.
"Už návrh by mal obsahovať toľko informácií, že súd bude mať na základe čoho rozhodnúť. Ide o vážny zásah do práv - dieťa môže byť rodičom odobraté, manžel nebude môcť vstúpiť do domu," hovorí sudkyňa Baranová. Výpovede svedkov sú zvyčajne potrebné až pri riadnom pojednávaní.
Predbežné opatrenie platí až do riadneho rozhodnutia súdu. Dôležitý je postoj obete. "Žena musí byť aktívna, a snažiť sa o únik z tejto situácie. Zákon jej pomôže, ale musí chcieť," hovorí Baranová.

Čo je týranie
Týranie nie je "bežná manželská hádka." Pri hádke ide o konflikt dvoch rovnocenných osôb, kým týranie sa vyznačuje nerovnosťou moci. Silnejšia strana - či už fyzicky, psychicky, finančne, ozbrojená - sa vyhráža slabšej. Násilie nie je len fyzické, ale aj psychické, ekonomické, sexuálne, ak násilník používa pychický teror, slovné urážky, vyhrážky, vydieranie. Násilím je každé správanie, ktorého cieľom je uplatnenie si moci a kontroly.
BARBORA TANCEROVÁ

Mýty a fakty o násilí

1. To nie je násilie, tí dvaja sa len "hádajú".
Medzi hádkou a násilím je podstatný rozdiel. Pri hádke ide o konflikt dvoch približne rovnocenných osôb, pri násilí ide o uplatňovanie si moci a kontroly.

2. Násilie sa vyskytuje iba v "problémových" rodinách.
Násilie postihuje rodiny nezávisle od príslušnosti k sociálnej vrstve, kultúre a náboženstvu a nezávisle od veku. Dojem, že násilie sa týka len "problémových" rodín, vzniká preto, že v niektorých skupinách spoločnosti sa násilie utajuje viac ako v iných.

3. Násilie v rodine je súkromná záležitosť, štát by sa do toho nemal miešať.
Žena, ktorá požiada o pomoc, sa rozhodla svoj problém zverejniť. Násilné činy sú podľa našich zákonov trestné bez ohľadu na to, či sú páchané v rodine, alebo mimo nej. Štát sa teda zaviazal zakročiť aj pri násilí v rodine.

4. Ženy si len vymýšľajú, aby získali byt alebo výhody pri rozvode.
Skryté násilie pri násilných činoch v rodine vysoko prevyšuje nahlásené prípady. Je veľmi pravdepodobné, že násilie nikto nezverejní a neoznámi. Ženy násilie oveľa častejšie utajujú alebo bagatelizujú, než by v tomto smere preháňali.

5. Ženy asi chcú byť týrané, inak by predsa násilníka opustili.
Ženy, ktoré zažívajú násilie, skúšajú všetko možné, aby zmenili situáciu. Chcú, aby násilie prestalo, ale zároveň by chceli udržať manželstvo. Ženy sa boja hovoriť o tom, čo zažívajú zo strachu pred ďalším násilím. Nie všetky sa môžu uchýliť k príbuzným alebo známym. Mnohé nemajú peniaze a nevedia, kam by sa mohli obrátiť. Najmä, ak majú deti.

6. Ženy "provokujú" násilie, alebo si ho nejakým spôsobom "zaslúžia".
Takýto postoj pripisuje vinu obetiam a násilnákov zbavuje zodpovednosti. V prípade domáceho násilia je takouto "provokáciou" aj to, že sa žena opozdí z práce o pár minút, že vyjadrí vlastný názor, že sa zastane svojho dieťaťa, že nenavarí načas večeru. Muži často pociťujú ako provokáciu správanie, ktoré sami u seba považujú za samozrejmé.

7. Ženy si samy vyberajú partnerov, ktorí ich týrajú.
Žiadna žena nechce, aby ju niekto bil, znásilňoval alebo zavraždil. Na začiatku vzťahu tyrani obvykle nesiahajú po násilných prostriedkoch. To sa prejaví po určitom čase spolužitia. Skryté formy násilia sa až po čase zmenia na zneužívanie moci, kontroly a útlaku. "Rytiersky ochranca" sa nepozorovane stáva kontrolujúcim mužom, šialená zaľúbenosť sa mení na šialenú žiarlivosť.

8. Muži týrajú ženy, pretože sami v detstve zažili násilie.
Muži, ktorí páchajú násilie, naozaj v detstve často zažili násilie. To však automaticky neznamená, že by bludný kruh násilia musel nevyhnutne pokračovať. Určite nie sú ospravedlnení za násilie, ktoré potom sami páchajú. Negatívne skúsenosti z detstva môžu viesť aj k mimoriadne odmietavému postoju voči násiliu, ako tomu je u mnohých mužov.

9. Základnou príčinou mužského násilia je alkoholizmus.
Muži, ktorí týrajú svoje ženy, páchajú násilie vtedy, keď sú opití aj keď sú triezvi. Alkohol nie je príčinou násilia, je iba jeho spúšťačom.

10. Muži týrajú ženy preto, lebo nedokážu vyjadriť svoje city iným spôsobom.
Násilné činy v súkromnej sfére sa chápu ako afektívne konanie - muž jednoducho "vybuchne", nevie vraj so svojimi pocitmi inak zaobchádzať. Tento argument prehliada skutočnosť, že násilné konanie je spravidla výberové. Muži ani v stave silného afektu neudrú napríklad svojho šéfa, svoju ženu však áno.

podľa publikácie Konať proti násiliu na ženách
www.stopnasiliu.sk

ANKETA

Jana Škreková, moderátorka, matka dvoch detí
Na vlastnej koži som zažila intenzívne fyzické aj psychické útoky. Kampane o domácom násilí ma rozhorčujú. Žiadni susedia alebo známi obeti nepomôžu trestnými oznámeniami - nič sa nezmení. Pri domácom násilí ide vždy o niekoľkoročný proces a východisko z takejto situácie nájde obeť len ak začne sama od seba. Účinne zasiahnuť sú schopní jedine terapeuti, psychiatri, psychológovia. Krízové centrá musia hneď na začiatku každého prípadu skontaktovať ženu, alebo aj muža, ak je obeťou, s ich terapeutom. Iná cesta neexistuje, lebo všetko je v psychike človeka. Nikdy sa nejedná o jednu facku, problém je oveľa hlbšie - obeť vyslovene priťahuje páchateľa a naopak, páchateľ priťahuje svoju obeť.

Soňa Valentová, herečka, matka dvoch detí
Hrozné je akékoľvek násilie páchané na človeku. Zo svojej rodiny ho nepoznám, ale neraz som sa s ním stretla mimo nej v príbehoch iných ľudí. Bola som svedkom prípadu, keď žena nebola týraná fyzicky, ale o to zákernejšie - psychicky. Muž, ktorý náhle zbohatol a nemal silný charakter, nezvládol zmenu svojej situácie a začal svoju manželku vyslovene týrať. Vyvíjal na ňu neustály osobnostný tlak, vydieral ju ich deťmi. Takýto spôsob týrania nie je viditeľný, okolie si nikdy nič nevšimne, ale žena žije v neustálom "jatrení" rán, čo zvyčajne končí vážnými psychickými poruchami. Snažila som sa svojej známej poradiť a myslím, že aj vďaka mne sa jej podarilo nájsť silu a vymaniť sa spod teroru svojho manžela. Opustila ho a oslobodila sa.

Milka Zimková, herečka, matka dvoch detí
Stretla som sa tým osobne, ale nechcem o tom hovoriť...

Prečo týrané ženy neodídu

Ako vníma týraná žena
Týraná žena má zmenený spôsob vnímania. Nerozlišuje dôkladne medzi pozitívnym a negatívnym. Za pozitívne považuje aj to, keď je muž neutrálnejší, menej agresívny ako obvykle.
Väčšina žien zamlčuje násilie, ktoré im spôsobujú muži. Je im trápne o tom hovoriť, hanbia sa a nevedia, či by ich niekto podporil. Čím dlhšie je násiliu vystavená, tým ťažšie sa oslobodí. Môže sa dostať do chronickej traumy, ktorá narúša a ničí osobnosť.

Tak nech idú
Najväčším strachom traumatizovanej osoby je, že sa moment hrôzy zopakuje. Žiadna žena nevstupuje do manželstva preto, aby ju partner bil či ináč jej ubližoval. Prvý útok muža je pre ženu šokom. Muž svoje správanie ospravedlňuje ako "pošmyknutie", ktoré sa už nikdy nezopakuje, alebo naopak, za svoje násilie viní ženu. Žena vždy znovu a znovu uverí jeho sľubom a postupne obviňuje z mužovho násilia seba a preberá zaň zodpovednosť. Postupne muž ženu izoluje od iných ľudí. Nakoniec je paradoxne tou jedinou osobou, ktorá je k žene aspoň občas láskavá, alebo jej aspoň niekedy neubližuje.

Sú masochistky?
Mnohí, vrátane profesionálov, si myslia, že týrané ženy sú masochistické, duševne choré alebo aspoň "zvláštne", že v skutočnosti potrebujú a chcú násilie, alebo si ho zaslúžia svojím správaním. Podobne je rozšírený názor, že keby týrané ženy skutočne chceli odísť, keby to bolo skutočne také strašné, tak by odišli.
Týrané ženy sú obete, nemôžu zastaviť násilie, ktoré na nich páchajú ich manželia, partneri. V najväčšom osamotení ďalej trpia a neodídu - lebo ostatní mlčíme a nekonáme. Mlčí aj štát.

Príznaky násilia

Telesné indikátory:
- pomliaždeniny, krvné podliatiny
- vykĺbeniny, zlomeniny
- vnútorné poranenia
- stopy po škrtení
- poranenia po znásilnení
- pokusy o samovraždu

Psychické indikátory:
- napätie, nepokoj, pocit všeobecnej slabosti
- pocit ochromenia, neschopnosť čokoľvek robiť
- pocity viny a hanby
- strata sebadôvery
- depresia
- poruchy spánku, nočné mory
- poruchy prijímania potravy
- poruchy sexuality
- závislosť na liekoch a alkohole

Štokholmský syndróm
U týraných žien sa zistili rovnaké prejavy a symptómy ako u ľudí, ktorí prežili koncentračné a zajatecké tábory a ktorí boli obeťami únosov, prepadov. Vo svojej izolácii a ohrozenosti trpia tzv. štokholmským syndrómom, ktorý bol prvýkrát vypozorovaný na rukojemníkoch pri teroristického prepade v Štokholme.
Medzi obeťou a násilníkom sa utvára zvláštny vzťah - pripútanie. Obeť je s agresorom lojálna, má snahu chrániť ho, súciti s ním a spolupracuje. Je to reakcia obete na nenormálnu situáciu. Vytvára si až bizarné stratégie, ako sa vyhnúť násiliu, ako prežiť. Štokholmský syndróm je rovnako ako dlhodobá traumatizácia dôvodom, prečo sa týraná žena ťažko vymaní z tyranského vzťahu sama.
Obete zajatia oslobodzujú špeciálne pripravení a vytrénovaní profesionáli. Od týraných žien sa však očakáva, aby sa oslobodili samy a ochránili aj svoje deti a majetok.

Eva Sopková, Problém, o ktorom sa mlčí

 Nič nevideli, nič nepočuli

Aj steny, ktoré majú majú uši, sú niekedy hluché. Dana Kontrová by o tom vedela rozprávať. Bitky a psychické týranie zažívala niekoľko rokov za dverami obyčajného panelákového bytu na Zakarpatskej ulici v Michalovciach. A hoci žila v byte aj so svojou svokrou, nikto jej týraniu nezabránil.

Ľudia v panelákoch, najmä v menších mestách, vedia o svojich susedoch skoro všetko. V tomto prípade však všetci tvrdia, že nič nevedeli a nepočuli.
„Nevedeli sme o nich skoro nič," hovorí pani Tolinová, ktorá býva v byte na šiestom poschodí, priamo nad Kontrovcami. „Sem tam sa z bytu ozýval detský plač, ale malé deti plačú bežne. Zdalo sa, že je to normálna rodina, ako každá iná. V podstate sme sa poznali len z výťahu, vždy sa slušne pozdravil a to bolo všetko. Ešte v nedeľu, dva dni pred Silvestrom som ho videla na prechádzke s dievčatkom. Keď som sa potom dozvedela, čo urobil, bola som v šoku". Na našu otázku, či by pomohla, keby vedela o týraní svojej susedky, len rozpačito pokývala hlavou a radšej zatvorila dvere.
Priamo oproti dverám rodiny Kontrových, na ktorých ale chýba menovka, klopeme na dvere Jána Roška. Pán v stredných rokoch potvrdzuje slová svojej susedky. „Nevedel som, že týra svoju ženu. On bol síce trochu zvláštny, no nikdy sa tu nediali žiadne bitky, nikto neutekal v noci z bytu, ani nič podobné. Nestretávali sme sa, za celý čas, odkedy tu bývali sme sa rozprávali možno päťkrát. Niekedy sa hádali, no nepovažovali sme to za nič výnimočné. Ak sa aj niečo v tom byte dialo, najlepšie to počuli susedia pod nimi a nad nimi."
Najzhovorčivejšia bola tretia susedka. „Bývali sme síce priamo pod nimi, ale žeby sme vedeli o tom, že ju denno-denne mlátil, to nemôžem povedať. S manželom podnikáme, sme od rána do noci preč z domu, a keď sme aj niečo počuli, tak to bol detský plač, nič viac. Až asi v novembri, neviem ktorý deň to bol, o desiatej večer ušla pani Kontrová z bytu a kričala na chodbe o pomoc. Pootvorila som dvere a ona vbehla dnu. Plakala, bola zbitá a zostala u nás asi tri hodiny. Vola od nás mame domov do Tušíc, aby pre ňu prišli. Keď jej muž odišiel z bytu, tak si len zobrala základné veci a odišla. Čo sa dialo potom, to neviem, len som počula, že bola na polícii a chcela problém konečne riešiť. No, a potom prišiel ten nešťastný Silvester a bolo po všetkom," smutným hlasom hovorí pani Kereštanová. Ako dodáva, s Danou Kontrovou sa síce stretávali často, ale nikdy na sebe nedala nič znať. „Tvárila sa, akoby sa nič nedialo. Hovorila som jej, nech od neho odíde. No ona mi vždy oponovala, že keby to urobila, tak ju zabije. Nakoniec na to doplatili nevinné deti."
ŠTEFAN FRIMMER

Prečo ma moji muži bili

Prvýkrát som sa s agresivitou stretla, keď ma môj dobrý muž zbil. Prvý a poslednýkrát. Hneď na to sme sa rozviedli. Dnes ho dokážem ospravedlniť, lebo až potom som pochopila, že to urobil z bezmocnosti a až neskôr som zacítila, ako vyzerajú ozajstné bitky. S tyranom, ktorý má spôsoby zvrátene premyslené.Mala som dve deti a pár vzťahov za sebou, keď som sa s ním zoznámila. Netrvalo ani týždeň a presťahoval sa k nám. Veľkorysý, bohémsky, šarmantný, so sľubmi, že ma bude chrániť a starať sa o mňa. Tak veľmi som to chcela a potrebovala. Naozaj ma ochránil pred všetkými, len nie pred sebou.
Naturalisticky opisovať sa dá všeličo. Ako som na Nový rok po Silvestri s tvárou zbitou na nepoznanie sedela na pohotovosti, ako som sa tri týždne skrývala pred rodinou a známymi, dokonca si nešla ani k rodičom pre deti, aby ma nevideli. Koľkokrát som ich z obavy odvliekla k rodine, keď som vytušila, že sa blíži jeho "cyklus". Ako na mne podpálil šaty, nalial do mňa pollitra vína nasilu a až potom mi dovolil ísť k telefónu, že teraz si ožratá môžeš volať policajtov koľko chcem.
To, že ma nepustil na záchod, že ma škrtil bolo nič pri vedomí, že to musím prežiť potichu, aby som nezobudila deti, lebo čo ak by sa stali terčom oni.
Raz ma napadol na verejnosti, dokonca pred kamarátmi, ale keď som zavolala policajtov, nikto nepriznal, že niečo videl. Ja som v jednej miestnosti spisovala zápisnicu o napadnutí, on vo vedľajšej spisoval zápisnicu, že som mu ukradla stotisíc. Nemalo to zmysel.
Na jednej policajnej stanici ho vzali do cely predbežného zadržania, ale mňa nechali čakať na chodbe tri hodiny. Nevedela som, ako to chodí, bála som sa, že ho pustia skôr, ako ju stihneme spísať, a tak som za tmy ušla domov. Druhýkrát mi policajt tvrdil, že ho tam udávali aj jeho predchádzajúce frajerky a nech ho radšej neprovokujem, že všetko je to tvrdenie proti tvrdeniu.
Ani neviem, ako som z toho vyviazla. Prešla som všetkými fázami - strachom, nespavosťou, psychiatrom, antidepresívami, alkoholom.
Vyvolal vo mne také komplexy, že som si život bez neho nevedela predstaviť. Myslela som, že som neschopná, neuživím sa, bála som sa prejsť večer sama aj po meste. Stále som sa presvedčila, že keby som nebola urobila vždy novú ďalšiu chybu, nebol by ma zbil. Lenže "chyby" sa množili a nech som sa snažila akokoľvek, jeho výhrady a "moje podrazy" boli stále inovované.
Nakoniec som išla na doraz - radšej nech ma zabije, ako by som takto žila donekonečna. Keď pochopil, že x-týkrát sa už k nemu nevrátim ani zo strachu, že to vystupňuje na maximum, nastal najhorší teror.
Bála som sa kamkoľvek ísť a všetci ma upozorňovali, nech si dávam pozor, lebo sa informuje, za koľko sa dá objednať vražda.
Ja som mala šťastie, prežila som to. Spomeniem si však na to každý večer, keď sa vyzliekam a na boku stehna vidím jazvu po noži, ktorý po mne hodil. A dodnes ma zamrazí, keď v zámke zaštrkoce kľúč. Hoci viem, že to sa mi domov vracia dieťa.
 

KATA RAČKOVÁ